V Skýcove žilo počas vojny približne 1500 obyvateľov a takmer rovnaký
bol aj počet partizánov, ktorí boli ubytovaní takmer v každom dome v
dedine. Skýcovčania na svoju pomoc partizánom napokon doplatili. V čase,
keď sa k Pohroniu priblížil front, pripojili sa partizánske skupiny k
vojskám II. ukrajinského frontu. Obec tak zostala bez ochrany a vstúpili
do nej nemecké oddiely.
Po tom, ako prinútili ľudí opustiť svoje domovy, celý Skýcov vypálili.
Zhorelo 262 domov. Ostali len kostol, fara a pár domov, v ktorých boli
ubytovaní Nemci. O dva týždne 30. marca 1945 bol Skýcov oslobodený
vojakmi sovietskej a rumunskej armády. Jeho obyvatelia sa mohli vrátiť
domov, do vypálenej obce.
Počas druhej svetovej vojny pôsobilo zo Skýcova v rôznych partizánskych
skupinách 39 mužov, šesť Skýcovčanov na východnom fronte vstúpilo do 1.
československej armády pod velením generála Ludvíka Svobodu. Do
koncentračných táborov bolo odvlečených 18 občanov Skýcova. O život
prišlo počas vojny 13 obyvateľov obce.
Symbol červeného plameňa sa objavuje aj v erbe Skýcova. Pripomína
vypálenie obce, ale aj tradíciu pálenia vápna, ktorá patrí medzi
technické národné kultúrne pamiatky regiónu.